Spočiatku sa vyrábalo pätnásť rámov denne, potom dvadsať a potom ešte viac. Každý z nich bol ručne rezaný, obrúsený a spájkovaný striebrom a bol z mimoriadne kvalitnej ocele Reynolds, Columbus a Ishiwata. Pracovali na nich remeselní majstri, ktorí vedeli, čo znamená kvalita. Bevil riadil prevádzku vo Waterloo a to, čo vyrábali, nemalo v Amerike konkurenciu.
V lete zostávali dvere stodoly otvorené. Ak bol pekný deň, vždy sa našiel niekto, kto navrhol, aby si išli zaplávať. Vtedy sa všetci naložili do áut a vyrazili do mesta Lake Mills, asi 16 km južne od sídla spoločnosti Trek, k jazeru Rock Lake, ktoré malo peknú pláž s barom.
Rámy, ktoré vyrábali, boli stelesnením krásy a znakom odbornosti. Ale ako podnik boli úplne mimo svojej ligy. Dick stanovil normy, ale zamestnanci vo Waterloo ich na začiatku ani zďaleka nedosahovali.
Boli šikovní remeselníci. Ale potrebovali sa naučiť efektívnosti. Preto Bevil vycestoval do Japonska, kde odborníci z Osaky a Tokia zdokonaľovali svoje procesy už celé generácie. Videl závody, ktoré fungovali ako hodinky s dokonalými pracovnými postupmi, pričom remeselné umenie tu bolo sprevádzané poriadkom. Táto návšteva bola začiatkom škálovateľnej výroby.
Neskôr nám návštevu opätovali. Dodávatelia z Japonska sa prišli pozrieť do stodoly vo Waterloo na pracovné postupy malého amerického výrobcu. Mike Appel, jeden z pôvodných zamestnancov spoločnosti Trek, si dodnes spomína, ako sa im doširoka roztvorili oči, keď vošli dnu. Zvárač ležal v polohovateľnom kresle s horákom v ruke a plameň syčal len pár centimetrov od jeho tváre, keď zospodu striebrom spájkoval spoj. Návštevníci lapali po dychu. Také bolo americké remeselné majstrovstvo.
„Brali to všetko veľmi zodpovedne,“ povedal neskôr Bevil so smiechom a zaspomínal si na schátranú stodolu a zanedbanú kaviareň, do ktorej ich vzal počas návštevy. „Ale ich ochota pochopiť, pomôcť a nasmerovať nás je to, čo spoločnosti Trek skutočne pomohlo.“
Práca zrazu išla hladšie. Bicykle boli krajšie. A pomaly si to začali všímať aj predajcovia.
Spočiatku spoločnosť Trek predávala bicykle len miestnym predajcom, väčšinou ich dodávala do predajní v širšom okolí mesta Waterloo. „Prísť k predajcovi a povedať: ‚Tento bicykel je vyrobený zo zosilnených rúrok z ocele Reynolds 531, ktoré boli spájkované ručne striebrom,‘ znelo, ako keby v Beloite vo Wisconsine pristáli mimozemšťania,“ spomína Bevil.
Prvým skutočným maloobchodným zákazníkom spoločnosti Trek bol Elmer Sorenson z Penn Cycle v Minneapolise. Bevil mu predal rám z kufra svojho auta a tento predaj predznamenal dlhodobé partnerstvo medzi výrobcom a maloobchodným predajcom. Sorenson sa stal jedným z prvých podporovateľov spoločnosti Trek a predával jej bicykle cyklistom, ktorí si prvýkrát mohli kúpiť cenovo dostupný americký rám, ktorý dokázal konkurovať aj rámom z Európy.
Správa sa šírila z jednej predajne do druhej a o pár rokov zadávali objednávky predajcovia z celého Stredozápadu. Spoločnosť Trek bola ešte stále dostatočne malá na to, aby bol každý predaj osobný. Situácia sa však začínala meniť.
Už to nebola len hŕstka „bláznivých kovbojov“, ktorí vyrábali bicykle v stodole s prievanom. Duch spoločnosti zostal nespútaný, ale prevádzka už začínala vyzerať ako prevádzka skúseného podniku.
Do konca roku 1979 dosiahol ročný obrat dva milióny dolárov. Stodola, ktorá predtým pôsobila ako obrovská, teraz praskala vo švíkoch. Predajcovia chceli viac rámov, ako sa v stodole dalo vyrobiť. Riešenie bolo jasné: potrebovali nový závod pripravený na ďalší rozvoj.
V roku 1980 kúpila spoločnosť Trek pozemok neďaleko stodoly. Bolo to kukuričné pole patriace miestnemu farmárovi. Kúpna cena bola len 10 000 dolárov, ale zmluva mala jednu podmienku: stavba mohla začať až po zbere úrody. Farmár si určite povedal, že nemá zmysel nechať dobrú úrodu prísť nazmar.
Bol to malý, ľudský detail, ktorý sa v tom čase mohol zdať nepodstatný. Ale tento detail tu pretrváva aj po takmer päťdesiatich rokoch, pretože vypovedá o tom, ako naša spoločnosť rástla. Spoločnosť Trek sa posúvala vpred, ale stále bola zakorenená vo svojej rodnej pôde.
Keď bolo úroda pozbieraná a prvé lopaty sa konečne zahryzli do zeme, spoločnosť prekročila neviditeľnú hranicu. Stodola bola srdcom a nová budova sa stala telom.
Na začiatku 80. rokov 20. storočia bola značka Trek už medzi ľuďmi známa. Predajcovia chválili kvalitu, cyklisti obdivovali detaily a časopisy písali o precíznosti a odbornosti americkej spoločnosti, ktorá sa teraz mohla porovnávať aj s najlepšími výrobcami v Európe.
Načasovanie bolo výborné. Spoločnosť Schwinn, dlhodobo dominantná sila na americkom cyklistickom trhu, začala strácať prevahu. Cykloturistické bicykle značky Trek boli nové a jedinečné, vyrobené s dôrazom na povrchovú úpravu, ktorú nikto nedokázal napodobniť. Predajcovia, ktorí kedysi predávali len bicykle dovážané z Európy, teraz uvoľňovali sklady pre rámy vyrobené vo Waterloo, ktoré boli minimálne rovnako krásne a často aj lepšie.
Ako to povedal Bevil – spoločnosť Trek sa stala „miláčikom tohto odvetvia“.
S rastom spoločnosti rástla aj jej zvedavosť. V roku 1984 začala spoločnosť Trek experimentovať s novými materiálmi. Prvým odklonom od ocele sa stal hliník lepený leteckým lepidlom.
Európske značky skúšali podobné konštrukcie, ale brzdila ich nostalgia. Používali totiž hliníkové rúrky s rovnakým priemerom, aký mali oceľové, ktoré sa používali celé generácie. Výsledkom bola neefektívna jazda ako na pružine. Technici spoločnosti Trek tento problém vyriešili zväčšením priemeru rúrok, výsledkom čoho bol ľahší, tuhší a nepochybne moderný bicykel.
Niečo sa zmenilo aj v estetickom ponímaní. Rúrky z lepeného hliníka si vyžadovali menej manuálnej zručnosti, ale rozsiahlejšie technické schopnosti. Závod už nebol len miestom remeselnej výroby. Stával sa miestom vynálezov. Bol to začiatok pretekov v cyklistickom zbrojení.
V lete toho istého roku, v prestávke medzi semestrami na vysokej škole, prekročil prah ďalší Burke.
John Burke, Dickov syn, začal svoju kariéru v spoločnosti Trek prípravou a balením komponentov v sklade. „Tvoje meno ťa dostane dovnútra,“ povedal mu otec. „Všetko ostatné je na tebe.“
Začal sa učiť od úplných základov a zo všetkých uhlov. Prvé leto balil krabice, pripravoval komponenty a hádzal loptu na kôš na parkovisku s vodičom UPS, ktorý jazdil po objednávky a doručoval tovar. Neskôr dvíhal telefóny, vybavoval objednávky, zúčastňoval sa obchodných stretnutí a pracoval ako externý obchodný zástupca pre západnú oblasť. Neskôr viedol aj tím starostlivosti o zákazníkov, obchodný tím a nakoniec celú spoločnosť.
Ale v úplne prvých rokoch sa najskôr učil, ako spoločnosť Trek funguje a aká je jej úloha.
Rok 1985 bol rokom prechodu na lepený hliník a znamenal začiatok novej éry. Ďalší rast však prinášal neustále zmeny, ktoré mali vplyv aj na spoločnosť. Náklady stúpali, marže klesali a filozofie oboch zakladateľov sa uberali opačným smerom.
Dick chcel podnikanie rozširovať, Bevil ho chcel zdokonaľovať. Ani jeden z nich sa nemýlil, ale ani jeden z nich si nemohol presadiť svoje. Nevyhnutná konfrontácia – ktorá bola na obzore odkedy sa dali dohromady pri spoločnom skoku do neznáma – ich dohnala a oni stáli pred rozhodnutím, ktorému v konečnom dôsledku musí skôr či neskôr čeliť každé partnerstvo.
Nebol to ani tak rozkol medzi nimi dvoma, ale skôr pochopenie limitov. Vždy smerovali k tomuto bodu a možno si to obaja aj uvedomovali.
Začiatkom roku 1986 prevzal Dick kontrolu nad spoločnosťou. Bevil súhlasil, že ešte rok zostane ako konzultant a dokončí rozbehnuté projekty – karbónový rám na cestné bicykle z troch rúrok a rám na horské bicykle z lepeného hliníka.
„Olej a voda,“ ako povedal neskôr, „jednoducho nemohli zostať pohromade. Nebolo to možné.“
Oboch mužov spájal vzájomný rešpekt a spoločnosť, ktorá sa neustále menila. Ich rozdiely v začiatkoch spoločnosť posúvali vpred, ale teraz medzi nimi vymedzovali hranice.
Krásne veci však vznikajú z napätia a príbeh spoločnosti Trek bol vždy príbehom energie, ktorá vznikla z protichodných síl. Toto napätie spoločnosť nezničilo. Naopak, dodalo jej energiu.